Kronika 2006
Bola som za veľkou mlákou.....
Nie každý deň má človek možnosť zúčastniť sa niečoho veľmi zaujímavého a dokonca v inej krajine, za oceánom....Tri zástupkyne Únie materských centier takúto možnosť dostali a o existencii i aktivitách materských centier na Slovensku mali šancu rozprávať až na dvoch veľkých podujatiach. Prvým bola Graasroots Women International Academy- konferencia ženských organizácií, ktoré sú vytvárané dobrovoľníkmi z radov skupín, s ktorými aj pracujú a druhým bolo Svetové urbanistické fórum (World Urban Forum, WUF3) v kanadskom meste Vancouver, ktoré sa koná každé 2 roky s cieľom diskutovať o jednom z najnaliehavejších problémov dnešného sveta: rýchla urbanizácia a jej vplyv na obce, mestá, ekonomiku a politiku.
Chcem sa poďakovať za možnosť, ktorú som dostala, vycestovať do sveta a spoznať svet za "humnami".
Čo mi Vancouver dal je v prvom rade rozšírenie osobných rozhľadov. Kým človek nemá možnosť priamo zoči-voči spoznať inú kultúru, rasu, zvyklosti a hodnoty, myslim , že mu chýba istý rozmer vzdelania- moderne by som ho nazvala globálny.
A zároveň som si uvedomila, aký šťastný život mi bol dopriaty žiť. Napriek tomu, že v našej krajine nebojujeme za primárne ľudské potreby- nepoznáme hlad, máme dostatok pitnej vody, školy, prvú pomoc a nemocnice na dosah, nemáme tak samozrejmý AIDS, nepoznáme vojnu, máme svoje sny a vízie o svete, ktorý môže byť taký, že nedovolí, aby hlad, vojna a násilie vládli svetu. Je to pre nás veľká výzva, vychovať naše deti, rodiny takými, že budú myslieť na druhých, pomáhať im a nebáť sa zastať práva bez násilia. Keď ženy-matky budú môcť viac ovplyvňovať smerovanie svojich krajín, viac formovať verejné mienky a hodnoty, verím tomu, že všade dáme jasnú pečať toho, že naše deti nerodíme v bolestiach preto, aby nezmyselne zomierali, či zabíjali.
Preto má vždy zmysel všetko, čo robime, či už v bohatej Kanade, vyspelom Nemecku, konzervatívnom Slovensku, povojnovom Srbsku alebo chudobnej Afrike.
Preto aj naše snahy, aby sa brali v spoločnosti do úvahy potreby matiek a rodín s deťmi, ich právo na slušnú životnú úroveň, na nediskrimináciu v pracovnom trhu, na možnosti nebyť izolovaní, sú v tomto preventívnom globálnom kontexte viac ako zmyselné, opodstatnené a správne.( čo mi však po prvých autentických výpovediach žien z Afriky, Indonézie, či Peru jasné nebolo)
Je správne a najsprávnejšie byť šťastnými matkami a robiť niečo pre zmenu systému a pre potreby iných, ktorí nemajú to šťastie byť spokojnými, vzdelanými a mať možnosť, či odvahu veci meniť.
Vancouver je nádherné mesto, mesto pre život ľudí- plno zelene, čerstvý vzduch aj na najrušnejšej križovatke, parky, ihriská -tenisové, golfové, volejbalové, vodné - zadarmo, pre relax a potechu ľudí. Že by vďaka viac ako 60% dani z príjmu?
Zároveň mesto plné kontrastov- v najvyblízkanejšom centre, takmer tesne vedľa sídiel bánk a veľkých korporácií sa nachádza blok "padlých"- bezdomovcov, chorých na AIDS, drogovo závislých. Na vlastné oči, na pár centimetrov odo mňa bola mladá žena s veľkými lúzami- príznaky pokročilého štádia AIDS ( nebojte sa ma, nákaza sa nešíri blizkosťou), tlačila svoj bicykel a žiadala od okoloidúcich pár centiakov na predĺženie či "uľahčenie"svojho života, zjavne silne nadrogovaná. Človek, ktorý už z človeka má len jeho výzor. Nehádžu ich mimo dosahu oka, netvária sa , že takí tam nie sú, avšak v kontraste s tým, že kým sme sa napriklad mohli osprchovať, museli sme horúcu vodu nechať odtekať 15 minút, aby sme sa neobarili, je rovnováha medzi ekológiou a ekonomikou, medzi vyspelosťou a úpadkom, medzi toleranciou a ignoráciou a medzi chudobou a prosperitou veľmi otázna.
Prvý týždeň, počas trvania konferencie som si myslela, že som sa v Kanade ocitla za trest. Rozlúčkové vety známych končili : "A dobre si to tam uži a oddýchni si!" mi pripadali ako zlý vtip. Od rána 8,00 do 17,30 byť zavretá medzi 160 ženami, ktoré sú mnohé vyškolené rečníčky, odhodlané preraziť a zdôrazniť svoj problém ako jediný a najdôležitejší na svete( a pre ne takým vždy aj oprávnene bol), keď sme sa báli čo len naznačiť, že v našej krajine má žena nárok na príspevok od štátu 3 roky a najväčší problém ako sa vmestiť do MHD s kočíkom či do rodinného rozpočtu....
Vôkol vás je úžasná príroda, nedozierne lesy, na ktoré hľadíte iba cez presklené okná rokovacích miestností a niekde v diaľke tušíte oceán s jeho prílivom a odlivom, s jeho zákutiami, s malými uškatcami, ktoré plávajú takmer na dosah a s jeho vôňou i šumom, ktorý si vybojujete iba pri západe slnka, keď po úmornom dni prejdeme prekrásnym lesom s papradím ako dáždniky, aby sme aspoň na pár minút vedeli, že sme tam naozaj boli.
Našťastie prišiel aj víkend kedy sme konečne pri mnohohodinových prechádzkach, nespočetných kilometroch zažili ten pravý Vancouver, resp. to, čo sa spoznať a vidieť dalo za tak krátky čas, ktorý sme sem-tam mali k dispozícii.
Miloslava Kvasnicová
Viac zaujímavostí a podrobností o pracovnej ceste do Vancouveru nájdete aj na webovej stránke www.materskecentra.sk- Kanadský zápisník
Motivačný kurz <<<  >>> Do výzoru miest....
|
